Odhad veku
Kto má alebo mal deti vie, ako sa deti správajú. Podobne je to aj smladým srncom ( I.VT ). Na pašu vychádza ešte za plného svetla po krátkom vetrení. Detsky hraví, bezstarostne pobehujúci z miesta na miesto a pri kontakte odskakuje, zostáva stáť a vetrí. Odbieha až po opakovanom podnete. Pred silnejšími jedincami rýchlo uteká.
Pri dospievajúcomsrncovi ( II.VT ) je to tiež ako pri dospievajúcej mládeži. Na pašu vychádza neskoršie, pozvoľne a po dlhšom vetrení. Rýchlo prechádza medzi nebezpečným okrajom do voľného priestoru. Počas paše opakovane vetrí a v prípade vyrušenia zostáva len krátko v nehnutom postoji. Po identifikácii ihneď odbieha do úkrytu, kde bäka menej hrubým hlasom. Je verný svojmu stanovisku a hranice si vyznačuje. Hrabaniská sú viditeľné, rozsiahle a hlboké. Pri vytĺkaní si počína veľmi agresívne.
Dospelý srnec ( III.VT ) vychádza ako posledný, často až po zotmení a dlhom vetrení. Pohybuje sa pri okrajoch lesa a krovín. Po vyrušení hneď uniká, často nie je možné zistiť smer. Po vyrušení bäka krátko, úsečne a hlbokým hlasom. Teritóriu si vyznačuje len sporadicky, má škodnícke sklony a je neznášanlivý.
Samostatnou kapitolou sú veľmi starí srnci, ktorých vzhľadom na ich tajomný spôsob života, je možné vidieť len sporadicky, niekedy len raz za sezónu. Počas väčšiny roka sa skrývajú v hustých porastoch. Na ich okraji sa objavujú ojedinele, často len v období ruje.
Teraz, keď už máme pevné základy, môžeme obrazne povedané začať ťahať vonkajšie múry t.j. pristúpime k spresneniu odhadu veku srnca. Tu je dôležité pozorovať jedinca zboku a na prijateľnú vzdialenosť, pri ktorej budú sledované oblasti zreteľne viditeľné. Naša pozornosť sa sústredí na telesné proporcie sledovaného jedinca – tvar hlavy, krku, nôh a línia chrbta. Mladý srnec má zaoblenú hlavu, tenký opticky dlhý a vysoko nesený. Rovná línia chrbta a dlhé ( v pomere k šírke tela – viď obrázok mladého srnca ) a štíhle behy. Dospievajúci srnec má rozšírenú a hranatú hlavu a kratší krk. Hmota sa presúva smerom dopredu a je viditeľný kohútik. Dospievajúci srnec má hranatú hlavu nesenú veľmi nízko. Výrazný kohútik a prepadnutie v bedrovej časti. Krátke silné behy a pri čelnom pohľade široký postoj s telom umiestneným medzi behmi.
Vhodné je všímať si partiu, ktorú tvoria línia čela a nosné kosti. Čelo mladého srnca ( do 3. až 4.rokov ) je nízke a tvorí takmer rovinu s dlhou nosnou kosť, ktorá budí dojem mierneho sklonu smerom dolu hlavne na konci. Pri dospelom a starom srncovi je čelo vždy vysoké a nosné kosti sa zdajú byť krátke a v mieste napojenia na čelo sú akoby prehnuté, preto koniec nosnej kosti pôsobí dojmom dohora zahnutého nosu.
Pri pozorovaní jedinca nesmieme opomenúť skutočnosť, či nejde o tzv.teritoriálneho srnca. Tento u nás zostane lebo tu žije. Najlepšie sa to zistí v máji podľa viditeľnosti pohlavných orgánov medzi zadnými behmi. Samotná srsť pozorovaného jedinca môže tiež poslúžiť ako dobré vodítko pre odhad veku, ale je potrebné zamerať sa hlavne na stav výmeny srsti. Treba mať však na zreteli aj ten fakt, že jedinec ktorý je doposiaľ neprefarbený, môže byť chorý. Aj sfarbenie srsti nám môže pomôcť pri odhade veku. Sfarbenie srsti 1.ročných srncov je jasno červené, 2. – 3. ročných srncov hrdzavo červené s náznakmi tmavých odtieňov a pri 4. - 7. ročných srncoch ( viď obrázok dospievajúceho srnca ) červeno-hnedé, vytieňované a s tmavým pruhom za lopatkou.
Pri odhade veku sa často spomína sfarbenie hlavy. Žiaľ aj z vlastnej skúsenosti som zistil, že vo väčšine prípadov skôr prispieva k nadhodnoteniu veku ako podhodnoteniu. Variabilitu sfarbenia hlavy je možné vidieť už pri mladých srnčekoch. Skôr by som doporučil venoval sa očiam. Pri mladom srncovi sú detské a veľké a pri starom pôsobia unaveným dojmom.
Takže, múry sú už vytiahnuté a tak môžeme obrazne povedané položiť strechu – parožie. Významným ukazovateľom veku vo vzťahu k trofeji je pre poľovníka stav vytĺkania parožia. Starí poľovníci hovorili, že mladé jedince vytĺkajú parožie na silnejších a staršie jedince na tenších konároch. Dôvodom má byť fakt, že starému sa silnejší konár nezmestí medzi kmene parožia. V skutočnosti je vysvetlenie jednoduchšie. Poškodenie silnejších konárov je dielom dospievajúcich srncov ( II. VT ), ktorí si vyhľadávajú rovnocenných súperov a tak demonštrujú svoju fyzickú zdatnosť.
Pokiaľ poľovník vidí srnca s parožím ešte v lyku, mal by si overiť, či to nie je dôsledok choroby prípadne trvalého poranenia. V opačnom prípade môže ísť o znak „ sily „ ( parožie ešte rastie ) sledovaného jedinca, a ak toto parožie spĺňa požadované parametre pre danú VT, musí ho ponechať v chove. Samotný tvar parožia môže poľovníkovi pomôcť pri stanovení chovnosti pozorovaného jedinca. Starí poľovníci často hovorievali napr. že každý vidliak je podozrivý – buď ide o mladého ( chovného ) alebo o staršieho ( výradového ) jedinca. Tiež medzi staršími poľovníkmi panuje názor, že pri starých srncoch sa predné výsady skracujú a kmene parožia majú tvar zahnutého meča. Toto tvrdenie nie úplne spoľahlivé. V prípade stretu s jedincom, ktorý má na hlave abnormálne tvarované parožie, je potrebné stanoviť príčinu takéhoto stavu. Môže ísť o trvalé následky, ktoré vedú k vyradeniu jedinca z chovu, alebo o dočasné následky, ktoré sa nemusia v nasledujúcom období prejaviť. Tu by som doporučoval prečítať si knihu „ Abnormální parúžky „ , ktorá podrobnejšie rozoberá problematiku abnormálneho parožia. Samotné parožie jedinca porovnávame so stanovenými minimálnymi parametrami chovných srncov pre danú oblasť. Aj keď stará múdrosť hovorí, že ročné srnce nemajú vôbec žiadne ružice, mladšie a stredne staré srnce majú ružice vencovité a staré srnce ich majú strechovité, tak jednoduché to však nie je. Srnec má také ružice, aké má vrodené dispozície. Niektorým jedincom sa ružice vôbec nevyvinú . Tu si nejeden z čítajúcich poľovníkov položí otázku, kedy má všetky tieto informácie zozbierať. Otázka už bola vlastne zodpovedaná – od polovice apríla do polovice mája – kedy dochádza ku všetkým podstatným zmenám na sledovanej zveri.